Spútajte sa pred rozletom

Autor: Miro Veselý | 4.5.2005 o 12:44 | Karma článku: 6,50 | Prečítané:  2201x

V diskusiách o tom, ako písať, často čítame, že pravidlá sú nanič, že tvorivosť má mať voľný rozlet a nebyť ničím spútaná. Často zaznieva názor, že ak by autor dodržiaval nejaké nalinkované zásady, všetci by písali rovnako a to by bolo zle. Ako to je?

Tvorte, skúšajte...

Tvorivosti a experimentovaniu nikto nekladie medze, ani moje články. Kto chce, nech len skúša písať celkom inak, ako všetci ostatní. Možno vytvorí nový štýl, alebo aspoň štýl osobitý.

Cena za vývoj však je pomerne vysoká. Jej pomenovanie znie: veľa odpadu. Veľa neúspešných pokusov treba, aby vzniklo niečo nové a dokonca aj úspešné.

Úspechom, prosím, nerozumejte len bulvárnu úspešnosť. Úspech znamená aj to, že autor je vôbec čítaný a pochopený. Nemusia to byť davy, možno obohatí len malú skupinku vedcov, ale aj to je úspech - hoc nie "masový". Uspieť v komunite je neraz oveľa hodnotnejšie, než uspieť pred masou.

Často sa však po štýlovej slobode (presnejšie po anarchii) dovolávajú neskúsení autori, ktorí o možných štýloch a postupoch vôbec nič nevedia. Potom sa stane, že sa dopustia množstva "školáckych" chýb a kliesnia namáhavo novú cestu lesom, hoc tesne vedľa už dávno vedie diaľnica.

Ako hovoríš, ako píšeš, ako pôsobíš?

Dodržiavať formálne pravidlá je výhodné nielen pre zrozumiteľnosť komunikácie, ale aj pre celkový dojem. Dovoľte veľmi, naozaj veľmi dlhý príklad:

Každý si viete iste predstaviť, ako vyzerajú chlapi z najlacnejšej zapľuvanej krčmy. Sú zanedbaní sociálne, ekonomicky aj duševne. Sú večne opití, majú na sebe špinavé šaty, ani osobná hygiena sa nedá označiť za vzorovú. Taký človek nebýva najlepším spoločníkom - keby k vám prišiel na návštevu, zasmradil by vám byt štipľavým cigaretovým dymom. Aj jeho postava prezrádza veľa - zhrbený, s neistou chôdzou, ubitý, nešťastný človek.

Potom by otvoril ústa a zaznelo by čosi huhlavé. Niektorí ľudia hovoria "hrdelným hlasom" bez intonácie. Vyslovujú slová, ktoré sú zle zrozumiteľné, pretože si nedávajú pozor na artikuláciu. Skôr "hučia", ako by hovorili.

Sú to typické prejavy zanedbanej komunikácie. Taký človek nepotrebuje byť veľmi počúvaný. Nestará sa o seba, a o to menej sa stará o druhých. Či mu je rozumieť? Koho to zaujíma? Nalejte pivo.

Kdesi spoza piva s borovičkou čosi smerom ku nám huhle, ale nikoho z okolosediacich veľmi nezaujíma čo to tára. Všetci sú opití, všetci bľabocú rovnaké nepodstatnosti.

Proti tomu sa dá postaviť napríklad predstava úspešného obchodného zástupcu nejakej firmy. Jeho cieľom je predať (zarobiť). Aby cieľ dosiahol, musí na nás spraviť dobrý dojem, vyvolať dôveru, preukázať znalosť. Na to používa mnoho komunikačných prostriedkov.

Dobre sa oblečie - nemusí to byť práve oblek, ale určite nepríde v starom roztrhanom a špinavom kabáte. Nevonia buď nijako, alebo ak, tak veľmi dobre voleným parfumom, ktorý takmer necítiť. Je čistý, oholený, ostrihaný, má v poriadku ruky, pleť. Držanie postavy má vzpriamené a sebavedomé.

Ak príde k vám na návštevu, už sa tešíte, kedy prehovorí. A keď prehovorí, bude to primerane vhodne volený tón a intenzita hlasu. Dá si záležať, aby zafarbenie hlasu bolo príjemné, aby artikulácia bola zrozumiteľná a aby ste bezpečne rozumeli každé jedno slovo.

Vzdor mladých

Snaha odlíšiť sa a byť iným, než ostatní je človeku vlastná predovšetkým zamlada. Spomínam si, ako sme v škole kritizovali tých nemožných dospelých a ich zúfalú konformnosť. Vedeli sme nabetón, že my budeme iní. Že nebudeme uhladení dospeláci, čo žijú tým neznesiteľne zúfalým stereotypným spôsobom.

Potom akosi prešlo 20 rokov. No a čo sa stalo? Je to tu.

Sme takí, akí sme byť nechceli. Zistili sme, že vybočiť z radu sa často neoplatí, že tým poškodíme len samých seba. Byť rebelantom je síce efektné, ale rýchlo sa to prejaví - horšia práca, menej korún, horšia životná úroveň. To všetko výmenou za pocit slobody rebelovať, ktorý už dávno neprináša žiadny úžitok, lebo človek starne a už ho nebaví to, čo ho bavilo, keď ho riadili viac hormóny, než rozum.

A k písaniu

To všetko sa dá transponovať aj na písanie.

Mladý autor často má chuť robiť to inak, lepšie. Chce napísať o sebe, o svojich nápadoch pocitoch, ale nevie ako.

Práve vtedy nezaškodí, ak si spomenie na hodiny slohu. Štruktúra článkov často veľmi pomôže. Vedieť, že článok by mal mať osnovu, úvod, jadro a záver je veľmi dobré. A lepšie je, ak to aj dodržíme.

Napríklad ja nedodržiavam zásady veľmi striktne. Neraz napíšem článok "len tak" bez záveru. A výsledok je jasný - málo ľudí klikne na tu políčko pod článkom, že text sa im páčil. Neukončený článok neuspokojí čitateľa. Podobne dôležité sú aj ostatné formálne zložky článkov.

Nejde o naháňanie "karmy", ale o to, aby ste napísali text tak, že sa z neho dá pochopiť, čo povedať chcete. Že u čitateľa dosiahnete to, čo ste chceli - možno ho pobaviť, poučiť, obohatiť informáciou, alebo vyvolať pocit.

Nejde o to, aby ste písali rovnako, ako ostatní autori, ale ak dodržíte formálne pravidlá, pomôžete svojmu textu.

Pomôcť textu - tým nemyslím reklamné pozlátko. Je to to isté, ako keď chcete nejakú myšlienku povedať - ak si budete mumlať popod nos, ľudia vás prestanú počúvať - darmo budete hovoriť aj filozoficky hodnotné slová. Nebojte sa svoje články pred publikovaním "preveriť", či ste ich formulovali logicky a zrozumiteľne.

My si radiť nedáme

Tento článok bol len kýmsi zamyslením, či hľadaním paralely medzi komunikáciou medzi ľuďmi a komunikáciou zvanou písanie.

Autor, ktorý chce písať pre čitateľa, musí sa snažiť aspoň po formálnej stránke vytvoriť čo najlepšie dielo. Viem, je to nepohodlné najmä pre začínajúceho autora bez akejkoľvek literárnej kvalifikácie.

Ak niekto fotiť nevie a chce, musí sa aspoň trocha učiť základy fotenia, inak nacvaká veľmi veľa nevydarených obrázkov. Áno, aj na nich niečo bude, ale nebudú to vydarené zábery. Možno sa hodia do domáceho albumu, ale nie veľmi na verejné ukazovanie. Rodinných cvakov, aké odfotí dvojročné dieťa je veľa, no málokoho zaujmú.

Podobne aj písanie - internet síce unesie akýkoľvek text, ale výhodnejšie býva písať čo najlepšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Ako Fico sám seba usvedčil

Na otázku, či si vypočul nahrávku Gorily, Fico odpovedal, že nie. Pretože on si nikdy nepúšťa vlastné vystúpenia.

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?